Stojím v omámnej špirále nikotínu
miešajúc sa s bezvetrím tichého večera
snažiac sa s jeho výparmi splynúť
v jeho náručí som tak dlho nebola.
Z nočnej lampy sa spúšťa pavúk
pomali, knísavo večerným bezvetrím
celým telom, počnúc od rúk
dáva mi to, čo si opatrím.
V ovzduší je dnes čosi iné
napĺňam ním celé pľúca
starý smútok vo mne hynie
rodí sa myšlienka horúca.
Viečka pod krásnou ťarchou slov
lebo začína sa rozvidnievať v duši
zbavujem sa ťažkých okov
rozoznávam farby, slastne tuším.
Otváram oči a vnímam tie tvoje
prihovárajú sa mi dokonale
k tvojmu telu priložím moje
vytvorím si svoje cesty malé.
Pomali sa túlať, objavovať budem
oddýchnem si a zaspím pod kľúčnou kosťou
a keď celú mapu zhrniem
zahalím sa ňou pred tvojou zvedavosťou.